Polymér cementové izolácie a malty

Exteriérové povrchové úpravy fasád, t.j. omietky a obklady, majú okrem estetickej úlohy predovšetkým chrániť stavbu proti nepriaznivým vplyvom počasia. Ak tieto konštrukcie zlyhávajú, zvyčajne to má za následok aj zhoršenie technického stavu obvodového muriva. Najviac namáhaným miestom je soklová časť, pretože na ňu pôsobí nielen zrážková voda či voda stekajúca z fasády, ale aj voda odstrekujúca na stenu z okolitého terénu.

Veľkou úlohou súčasného stavebníctva je nielen zabezpečenie nízkej energetickej náročnosti objektov, ale aj trvalo udržateľnej výstavby pri patričnej životnosti a spoľahlivosti stavebných konštrukcií. Nosné sústavy objektov zvyčajne vykazujú dostatočnú životnosť, a preto sa najslabším článkom stávajú najmä obálky budov, t.j. obvodové plášte a strechy. Výskum s cieľom dosiahnuť dlhodobú spoľahlivosť stavebného diela je založený na syntéze stavebnej fyziky a mechaniky s výrobou stavebných hmôt.
Moderné konštrukcie, ktoré sú charakterizované najmä použitím rôznych nových hmôt, sa často stávajú citlivými na nesilové účinky pôsobiace z okolitého prostredia. Medzi podstatné patria predovšetkým vplyvy spôsobujúce primárne objemové zmeny materiálov (teplota, vlhkosť a následné rozťahovanie či zmrašťovanie), ďalej vplyvy agresívneho prostredia s biologickým a chemickým mechanizmom pôsobenia a napokon technologické vplyvy a štrukturálne zmeny. Napríklad na vonkajších omietkach sa často vyskytujú poruchy, ktoré sa prejavujú v podobe výkvetov a spôsobujú uvoľňovanie omietok alebo ich jednotlivých vrstiev.

Príčiny porúch
K poškodeniu povrchových úprav objektov môže dôjsť mechanickým spôsobom alebo pôsobením vody a vlhkosti. Pre každú sanovanú fasádu preto platí zásada, aby nebola mechanicky neúnosne namáhaná a aby bolo zabezpečené podľa možnosti suché prostredie. K vlhnutiu omietok dochádza z rôznych príčin, preto sanácia spočíva predovšetkým v ich diagnostike a odstránení. Základom je vytvorenie celistvej izolácie objektu proti vode a vlhkosti. Následne treba ošetriť miesta poškodené soľami a potom obnoviť samotnú omietku.

V súčasnosti sú u nás používané viaceré typy omietkových systémov (Terranova, Baumit, Knauf, Basf, Cemix, atď.). Od vonkajších povrchových úprav sa vyžaduje dlhá životnosť, zaručená funkčnosť, odolnosť proti vode a súčasne paropriepustnosť.

Malty
Na sanáciu poškodenej fasády sa používajú predovšetkým malty. Malta je stavivo, ktoré získava svoju pevnosť zatvrdnutím. Čerstvá malta je zmes spojiva, plniva (piesku, drviny), prípadne prísad a prímesí, rozmiešaná s vodou na požadovanú konzistenciu. Norma STN 72 2430-1 rozdeľuje malty podľa rôznych hľadísk.
Podľa druhu použitého spojiva sa malty triedia a označujú ako vápenné malty (obyčajné, hrubé MV a jemné MVJ), ďalej vápenno-cementové (MVC, MVCJ), šľachtené (MVCO), vápenno-sadrové malty (MVS), sadrové (MS) a cementové malty (obyčajné hrubé MC, cementový postrek MCP).
Podľa objemovej hmotnosti vo vysušenom stave rozoznávame: tepelnoizolačné malty s objemovou hmotnosťou do 1 100 kg/m3, vyľahčené s objemovou hmotnosťou 1 100 – 1 600 kg/m3, obyčajné malty s objemovou hmotnosťou 1 600 – 2 300 kg/m3 a ťažké s objemovou hmotnosťou nad 2 300 kg/3. Vo vzťahu k tepelnoizolačným vlastnostiam majú malty hodnotu λ (súčiniteľ tepelnej vodivosti) od 0,4 W.m-1.K-1 až po 0,14 W.m-1.K-1.
Na výrobu mált používame rôzne druhy silikátových spojív. Spojivom nazývame látku, ktorá má schopnosť spájať iné sypké materiály do pevnej hmoty.
Podľa chemickej skladby môžeme spojivá rozdeliť na anorganické (minerálne) a organické. Anorganické spojivá sa získavajú pálením vhodných prírodných surovín, ktoré po rozomletí a premiešaní s vodou nadobúdajú schopnosť viazať sa k iným hmotám, pričom tuhnú a tvrdnú. Spojivá, tiež nazývané maltoviny, môžeme rozdeliť podľa prostredia, v ktorom tvrdnú, na vzdušné a hydraulické. Ako vzdušné spojivo sa používa vzdušné vápno, sadrové, anhydritové, horečnaté, kremičitanové spojivo, atď. Hydraulické spojivo, na rozdiel od vzdušného, môže tvrdnúť aj pri značnej relatívnej vlhkosti, t.j. nadobúda pevnosť aj pod vodou.

Priemyselne vyrábané malty
V súčasnosti je ponuka mált rozšírená o priemyselne vyrobené maltové zmesi na báze anorganických ako aj organických spojív. Podľa druhu použitého spojiva môžeme umelé tenkovrstvové omietky rozdeliť do troch skupín:
- Disperzné umelé omietky majú spojivo z vodnej disperzie makromolekulárnych látok. Hotové omietky sú dostatočne pružné, a tak dokážu zachytiť menšie objemové zmeny podkladu.
- Pri polymércementových omietkach sa k disperznému spojivu pridáva cement. Môžu sa používať len na pevné a objemovo stále podklady, pretože hotová omietka je pevná, ale nie je pružná. Jej životnosť je zväčša dlhšia ako životnosť disperzných omietok.
- Pri takzvaných rozpúšťadlových omietkach je makromolekulárne spojivo rozpustené v organickom rozpúšťadle. Môžu sa nanášať aj pri nižších teplotách (do 5 °C), pričom ich priľnavosť k podkladu sa neznižuje. Vzhľadom na to, že hrúbka tenkovrstvových omietok býva len 1 až 4 mm, musíme podklad pred náterom vyrovnať maltou a vyhladiť tak, aby nerovnosti neznehodnocovali povrchovú úpravu z tenkovrstvovej omietky.
Vodné sklo ako spojivo sa v stavebníctve tradične využíva na výrobu žiaruvzdorných alebo kyselinovzdorných mált. Pri tenkovrstvových omietkach sa uplatňuje aj vodné sklo draselné. Omietky na báze draselného vodného skla sa používajú na konečnú povrchovú úpravu fasád. Dobre chránia budovu pred atmosferickými vplyvmi a umožňujú vytvárať rôzne farebné efekty.
Polymércementové malty sú materiály, ktorých vlastnosti sú modifikované prídavkami disperzií polymérov napr. akrylátových. Plnivo môže byť prírodný ťažený alebo kremičitý piesok. V súčasnosti sa tieto malty vyrábajú priemyselne ako suché zmesi. Množstvo práškového polyméru sa pohybuje od 5 do 10 % z hmotnosti cementu. Polymércementové malty sa používajú na vonkajšie i vnútorné omietky. Môžeme ich využiť aj pri sanácii vlhkého muriva, ale tiež ako tepelnoizolačné omietky s ľahkým plnivom (perlit).
Disperzie plastov (napr. akrylátové) sa používajú ako spojivo do mált na tenkovrstvové omietky, a tiež ako spojivo do rôznych nástrekových a stierkových materiálov. Stierky na báze vodných disperzií plastov sa používajú na vyrovnanie povrchu veľkoplošných betónových alebo plynosilikátových panelov pred konečnou povrchovou úpravou napr. tapetovaním či náterom.
Roztoky polymérov v organických rozpúšťadlách (napr. akrylátov) sa používajú ako spojivá do mált na tenkovrstvové omietky. Výhodou týchto mált oproti maltám s vodnými disperziami plastov je, že neobsahujú vodu, a preto sa môžu nanášať aj pri nižších teplotách (pod 5 °C). Majú lepšie mechanické vlastnosti, rýchlejšie tuhnú a tvrdnú. Nevýhodou zasa je, že sa môžu nanášať len na suchý podklad, majú tiež vysoký difúzny odpor, čo je potom častou príčinou ich odlupovania od nosnej konštrukcie.
Polymér-malty sú kompozitné materiály, do ktorých sa ako spojivo používajú syntetické živice (akrylátové, epoxidové, silikónové). Plnivom môže byť kremičitý piesok, vápencová mramorová alebo žulová drvina. Pre polymér-kompozity je príznačné, že rýchlo vytvrdzujú v širokom rozmedzí teplôt, majú dobrú priľnavosť k cementovým podkladom, vysokú pevnosť a odolnosť proti obrusu. Sú mrazuvzdorné, majú vysokú nepriepustnosť, ale aj veľký difúzny odpor, čo často spôsobuje problém v obvodovom plášti budov. Z polymér-mált sa vyrábajú tenkovrstvové omietky na vonkajšiu povrchovú úpravu fasád.

Poruchy soklového muriva
Soklová časť stavby predstavuje obzvlášť namáhané miesto s častým výskytom porúch. V minulosti používané cementové omietky dobre odolávali vlhkosti vďaka hutnej a vodonepriepustnej štruktúre. Dnešné tzv. suché omietkové zmesi nezabezpečujú vodonepriepustnosť hutnou štruktúrou, ale hydrofóbnymi prísadami. Ak je sokel v kontakte s vlhkou zeminou alebo trávou, možno už po prvej zime vidieť vzlínajúcu vlhkosť približne vo výške 50 mm a výkvety. Izolácia proti zemnej vlhkosti je teda pri dnešných, priemyselne vyrábaných omietkach ešte potrebnejšia ako v minulosti pri cementových omietkach miešaných na stavenisku.
Najčastejšími príčinami porúch spôsobených vlhkosťou na omietke sokla bývajú chýbajúca alebo nedostatočná izolácia proti zemnej vlhkosti, použitie nevhodného materiálu alebo nesprávne zhotovenie soklovej omietky.

Dodatočná hydroizolácia
Pri murovaných stenách sa na zvislú izoláciu prednostne používajú asfaltové izolačné pásy. Ak nie je vopred jasná úroveň okolitého terénu alebo sa úroveň odkvapového chodníka mení, stáva sa, že izolácia ostane ukončená tesne pod ním. Každodenná prax a poruchy ukazujú, že odporúčania, aby obvodová stena bola chránená hydroizoláciou do výšky aspoň 300 mm nad terénom, sú správne. Keď v projektovej dokumentácii chýba tento detail, ostáva jeho doriešenie v rukách samotných remeselníkov.
Ak je hydroizolácia v nedostatočnej výške, musíme ju doplniť na požadovaných 300 mm. Napojenie natavením a vytiahnutie do potrebnej výšky je obtiažnejšie. Murivo sa musí vyspraviť omietkou a hydroizolačná lepenka dokonale očistiť od zvyškov malty. Penetračný náter treba urobiť precízne a natavením pripojiť nový pás potrebnej šírky.
Druhým, avšak kvalitatívne určite lepším riešením je použitie tzv. tekutých hydroizolácií z flexibilných emulzií. Odporúča sa uprednostniť tmely, pretože po ich povrchovej úprave náterom je utesnená časť sokla na nerozoznanie od ostatnej soklovej izolácie. Tak je možné získať bezškárovú hydroizoláciu a jednotnú hrúbku povrchu sokla.

Realizácia omietky
Vonkajšie omietky soklového muriva musia byť pevné, málo nasiakavé a schopné odolávať kombinovaným účinkom vlhkosti a mrazu. Podľa toho si vyberieme vhodný materiál. Dnes je na trhu dostatok výrobkov určených na tieto konštrukcie. Ak sa rozhodnete v soklovej oblasti ponechať iba omietku, je nutné ju v prechodovej oblasti chrániť ešte hydroizolačným náterom. Konečnú povrchovú úpravu soklovej omietky treba zhotoviť ako dvojnásobný vodonepriepustný náter silikónovou živicovou alebo disperznou silikátovou farbou. Následne sa dokončí úprava terénu. Pri realizácii odkvapového chodníka musíme dbať na jeho dilatačné oddelenie od steny a škáru treba vyplniť pružným materiálom.

Sokel v tepelnoizolačnom systéme
Spojivá, ktoré sa používajú na omietkové vrstvy tepelnoizolačných systémov, môžu byť minerálne (vápno, cement), silikátové (vodné sklo) alebo silikónovo-živičné, ktoré odolávajú zmenám vlhkosti a mrazu. Minerálne a silikátové omietky, aj keď sú vyrobené ako vodonepriepustné, v obmedzenej miere predsa prijímajú vlhkosť. Pri dodatočnom zateplení fasád tepelnoizolačným systémom sa nemusí robiť odkop, pretože tepelná izolácia najčastejšie končí na hornej hrane pôvodného sokla.
Druhým variantom je ukončenie tepelnej izolácie na vrchnej hrane sokla ukončujúcim L profilom. V oblasti sokla sa uplatní odsadená, omietnutá, tenká tepelnoizolačná doska, ktorá siaha až pod terén. Omietka vedená až pod terén musí byť chránená ako soklová omietka proti zemnej vlhkosti. Rovnako ako v predchádzajúcom prípade pri omietkach na báze silikónových alebo umelých živíc, ktoré sú extrémne vodonepriepustné, nemusíme špeciálne robiť ochranu proti vlhkosti pod úrovňou terénu. Pritom je potrebné zdôrazniť, že použité armovacie lepidlá musia byť tiež vodonepriepustné.
Aj pri vrstvách zo silikónových a umelých živíc sa používajú lepidlá na báze minerálnych spojív, ktoré majú iba ohraničenú vodonepriepustnosť. Pri týchto systémoch je zvlášť dôležité, aby lepidlo na spodnej hrane sokla nepresahovalo pod vodonepriepustnú povrchovú omietku. Alternatívne sa viditeľná vrstva lepidla (ktorá nie je prekrytá vodonepriepustnou omietkou) musí izolovať proti zemnej vlhkosti. Spodnú hranu omietkového systému zhotoveného na tepelnoizolačnej doske odporúčame chrániť proti zemnej vlhkosti.
Pri tepelnoizolačných systémoch používame prednostne odsadený sokel. V oblasti trvalo zatieneného sokla sa môžu tvoriť riasy a mach. Pri odsadených konštrukciách sa ich renovácia uskutoční jednoduchšie ako pri prebiehajúcej omietke sokla a muriva. Minerálne a silikátové povrchové omietky, ktoré sú vedené až pod povrch terénu, sa okrem izolácie proti zemnej vlhkosti pod terénom odporúča chrániť aj bezfarebnou impregnáciou sokla v časti, na ktorú odstrekuje zrážková voda.

Sanácia soklovej omietky
Ak sa na sokli vyskytli poruchy, ktorých príčinou je vlhkosť a nesprávne zhotovenie, zvyčajne nemusíme obnovovať celú omietku. Životnosť omietky závisí predovšetkým od jej ochrany pred vlhkosťou a nie od jej pevnosti. Pri nepriepustnom podklade (tepelnoizolačné dosky, betón) postačuje soklovú omietku tesne pod povrchom terénu prerušiť rezom šírky minimálne 10 mm. Rez musí byť skosený a vyhladený, aby sa spodná hrana soklovej omietky dala dobre utesniť. Po vyspravení a vysušení poruchových miest, treba celý sokel impregnovať a natrieť difúzne priepustnou farbou.

(mez)
Snímky: archív redakcie

Zdroj: spracované z materiálov Doc. Ing. Dušan Greško, PhD., Poruchy povrchových úprav, Ing. Erika Pavlušová, PhD., Ing. Matej Špak, Dôležitý detail spodnej stavby